Keď moja dcéra vyrastie, presne viem, aký typ učiteľky chcem, aby ju mal na prvom stupni. Chcem, aby to bola múdra, láskavá, ľudská, empatická, spravodlivá učiteľka, ako Zuzka. Učiteľka, ktorá aj po rokoch miluje svoju prácu, deti.

Zuzka, ako a kedy si sa dostala k učiteľstvu?

To je dlhé rozprávanie. Ako dieťa som dostala cukrovku, mala som 12 rokov, a keď som chcela ísť zo základnej školy na strednú školu, tak to nebolo ako teraz, že si žiak môže vybrať školu, podľa záujmu.

Kvôli mojej diagnóze zasadla komisia a dala mi na výber len 2 školy. Mohla som si vybrať učilište – odbor predavačka alebo strednú ekonomickú školu s maturitou. Ako ôsmačka (v tom čase sa chodilo z 8. ročníka na strednú školu) som chcela byť radšej predavačka, vtedy boli pani predavačky. Predstava, že budem niekde robiť sekretárku sa mi nepáčila. Môj oco v tom čase povedal, nech idem radšej na ekonomickú školu lebo po nej môžem robiť aj predavačku.

Škola ma veľmi nebavila. Jedine sme mali veľmi dobrú pani profesorku slovenčiny, predtým som tento predmet nemala rada, a vďaka nej som si ho obľúbila.

Keď som bola v maturitnom ročníku, chcela som ísť na vysokú školu. Keďže som si už vtedy kreslila, ako prvú voľbu vysokej školy som chcela architektúru a druhú voľbu pedagogickú školu. Bolo to stále v období socializmu a ani výber vysokej školy nebol ľubovoľný, ako teraz, keď stačí, že študent spraví prijímacie skúšky a môže študovať.

Na tieto dve vysoké školy som nedostala odporúčanie, pretože z ekonomickej strednej školy sa dalo ísť len na ekonomický odbor. To ani jedna škola nespĺňala, tak som to vzdala a nešla som na žiadnu vysokú školu. Ekonomiku som nechcela študovať.

Prvú prácu som mala v Makyte, kde som písala od rána do večera na písacom stroji, prepisovala som technologické postupy.

Celý režim nebol úplne zlý. Pri Socialistickom zväze mládeže sme mali Klub mládeže v Hliníku. Tam som chodila od 14 rokov, robili sme veľmi veľa vecí pre deti, rôzne krúžky a aktivity. Mala som tanečný krúžok, robili sme divadlá, klubové večeri pre mládež. Boli sme vyhlásený klub na Slovensku. Chodili ku nám aj zájazdy zväzákov, aký máme v Hliníku Klub mládeže.

V centre voľného času, v tom čase Dom detí a mládeže, robila jedna pani z Hliníka a keď sa tam uvoľnilo miesto, spomenula si na mňa a ponúkli mi prácu. Súhlasila som, chcela som tam pracovať.

Keď som prišla na pohovor, môj budúci zamestnávateľ sa radil s riaditeľom Okresného domu detí a mládeže v Žiline, ktorý mu neodporúčal zobrať ma, tým, že som vyštudovala ekonomickú školu, ale ten sa rozhodol inak a prijal ma.

Tam som sa začala venovať deťom. Mala som tanečný krúžok, aerobik a iné krúžky. Robila som tam desať rokov, počas ktorých som si spravila školu, vychovávateľstvo pedagogiku, ale len 4 semestre, aby som mala certifikát a ešte 4 semestrálny tanečný certifikát v Bratislave, kde bola tiež aj pedagogika.

Keď sa mi narodila dcéra už nebolo pre mňa časovo reálne, aby som tam pracovala. Bývala som v Považskej Bystrici, do práce som odchádzala pred obedom a vracala sa večer o pol deviatej. S dieťaťom by som ani nebola.

Chcela som niečo zmeniť a práca s deťmi ma bavila. Išla som robiť do školského klubu, do družiny, kde som odrobila len 2 mesiace. V tom čase sa v maličkej škole v Pšurnoviciach uvoľnilo pracovné miesto. Nikto tam nechcel ísť pracovať, tak som išla ja. Učila som druhákov, všetky predmety, ako na prvom stupni.

Certifikát, ktorý som mala mi stačil, nad vysokou školou som neuvažovala. Ale moja teta, učiteľka so 40. ročnou praxou a môj svokor (riaditeľ základnej školy) ma presvedčili, aby som si spravila vysokú školu.

Prihlásila som sa na pedagogickú vysokú školu v Ružomberku, lebo priznám sa, všade boli prijímacie skúšky aj na hre na nejaký hudobný nástroj a ja nie som moc dobrá z hudobnej, a tu nemali takúto podmienku. Počas štúdia sme mali skúšky z hry na klavír, zo spevu. V prvom ročníku sa mi narodil syn. Popri externom štúdiu som pracovala, venovala sa rodine.

Od strednej školy po vysokoškolské štúdium prešlo skoro 20 rokov.

Prvým projektom bol pracovný zošit k čítanke pre 2. ročník. Spolupracovala som na ďalšom vydaní šlabikára. Využila som svoje skúsenosti s deťmi, zmenili sme zastarané texty. Taktiež som spoluautorkou šlabikára prvá, druhá časť a nedávno sme dokončili Pracovný zošit k šlabikáru, kde mám uvedené svoje básničky. Aktuálne pracujeme na čítanke a pracovnom zošite pre 2. ročník.

Ako dlho trvá proces tvorby až po samotné vydanie?

Od prvej myšlienky po vydanie, napríklad pracovný zošit trval rok. Čítanku tvorili iní ľudia, ktorá bola schválená ministerstvom a k nej sme tvorili pracovný zošit. Keď sú nápady, tak spravím aj päť strán za deň, a keď nie sú, rozmýšľam nad textom aj dva týždne.

Použili sme texty, ktoré som vytvorila v škole a deťom sa páčili. Niekedy si myslím, akú super aktivitu som vytvorila a deti to až tak nebavilo, alebo my si myslíme, že oni tomu budú rozumieť a zistíme, že je to pre nich náročné. Deti mi dávajú cennú spätnú väzbu.

Pri čítanke som bola hlavná osoba, ktorá vyberala text. Chceli sme klasické, staršie texty aj modernejšie, čo deti baví. Nemuseli byť len slovenskí autori a máme tam aj svoje vlastné texty (zo života). Je náročnejšie vybrať dobré texty. Sú to druháci, text má byť krátky, zrozumiteľný, nechceli sme, aby tam bola segregácia chlapci dievčatá (chlapci sú vždy neposlušní, dievčatá sú tie dobré). Rovnako sme nechceli texty typu, kde je príbeh o zvieratkách, ako si zajko číta noviny, zajačica varí obed, pečené kurča s ryžou. Nechceli sme, aby deti mali skreslené predstavy o okolitom svete, chceli sme reálnejší text. Najťažšie bolo vybrať texty, prečítala som veľmi veľa kníh, časopisov.

Bolo učiteľstvo tvoja vysnívaná profesia?

Na strednej škole ma pedagogika až tak nezaujímala, pedagogika sa študovala na Strednej škole v Turčianskych Tepliciach, ale tam som študovať nechcela ísť. Práca s deťmi ma začala baviť až v klube mládeže. Hrávali sme divadlo pre deti a už vtedy ako 17 ročná teenagerka som mala tanečný krúžok. Neučila som čítať, písať, ale musela som ich niečo naučiť, psychológia, ako s deťmi pracovať, tam bola. Ale nemala som to vtedy tak, že ja budem pani učiteľka v triede.

Mala si od detstva nejakú profesiu, ktorej si sa chcela venovať?

Ja som od mala veľmi rada kreslila. Chcela som byť architektka. Kreslila som si a navrhovala domy, usporiadanie miestností. To ma bavilo a v škole geometria.

Čo využívaš zo strednej školy v tejto práci?

Napriek tomu, že stredná škola ma nebavila, doteraz som rada, že ovládam prstoklad, dokážem rýchlo písať aj na počítači, to je úplne skvelá vec. Aj na vysokej škole som túto zručnosť využívala. Pri práci s učebnicami využívam prstoklad, musím všetky texty z kníh prepísať, aby sa dali upravovať. Čítanka bude mať 120 strán, ale textov je oveľa viac, približne tretina z toho, čo som prepísala sa použije.

Knihy som čítala aj predtým, u nás sa v rodine čítalo všetko, ale pani profesorka Sitarová ma pritiahla k iným knihám, ktoré by som si predtým sama nevybrala. Začalo to knihami od Erich Remarque, vytvorila som si vzťah k hodnotnejšej literatúre. Využívam to aj pri výbere textov do čítanky, viem posúdiť, čo je braková literatúra a ktorá ma nejakú hodnotu. Kníh je neskutočne veľa, nie všetky sú kvalitné.

Podporovala ťa rodina vo voľbe učiteľskej profesie?

Samozrejme, že áno. Mama bola rada, teta, s ktorou spolupracujem, bola zapálená učiteľka, akákoľvek reč sa naskytla, keď sme s ňou boli, všetko skončilo v škole. Môj oco bol na to trošku alergický, ale súhlasím s mojou voľbou, podporoval ma. Pochádzam z rodiny, kde bolo veľa učiteľov.

Čo všetko obnáša učiteľská profesia? Aké boli tvoje začiatky?

• Žiaci

Zo začiatku som učila prvákov a druhákov. Prváci boli pre mňa srdcovka.

Musím stále skúmať, či je všetko dobré, alebo nie je. Každé dieťa je iné. Musím dávať pozor, aby som nikomu nič nepovedala, čo som nemala povedať.

Neustále vymýšľam, aby deti vyučovanie zaujímalo. Nemám rada, keď deti na začiatku len sedia a pozerajú, niektoré aj nepočúvajú. V triede mávam deti, ktorým ide všetko bez problémov, deti, ktorým niečo ide aj horšie, ale snažím sa, aby ich to zaujalo všetkých. Aby rozprávali nielen aktívne, hlásiace sa deti, ale aj ostatné deti.

Nemám rada vyvolávanie, ale musí byť aj to. Chcem, aby mali možnosť vyjadriť sa všetky deti, keď sa dá, aby sa zapojili a nielen na jednu otázku odpovie jeden a druhú otázku druhý žiak.

• Učiteľ

Jednotlivé aktivity na vyučovaní si musím premyslieť. Kedysi som si vedela napísať rôzne prípravy, ale aj tak som to nedodržala. Teraz si len premyslím asi ako to spravím, ale stane sa, že cestou do školy ma napadne úplne niečo iné a pokojne to zmením.

Učiteľ by mal vedieť s časti aj improvizovať, prispôsobiť činnosť dianiu v triede a nenalinkovať si, že aktivita bude trvať 5 minút a šiestu minútu už budem robiť niečo iné. Keď to deti 5 minút baví, tak to predsa neskončím lebo som si naplánovala niečo iné, čo ich napríklad baviť nebude. Netreba to preháňať, ale improvizácia musí byť a také nejaké herectvo. Niekedy to človek musí odohrať, nie že by sa učiteľ zosmiešňoval, to deti vedia odhadnúť.

• Menia sa nám žiaci

Teraz sú deti iné, ako predtým, majú iné záujmy, prevláda skôr televízia, počítače, mobily, oveľa menej si kreslia, stavajú so stavebnicami. Deti majú zlú jemnú motoriku.

Počas mojej učiteľskej praxe poznať, že jemná motorika, telesná zdatnosť u detí zaostáva. Sú zase šikovnejší v iných veciach. Veľa detí nepozná klasické rozprávky. Rozprávku o medovníkovom domčeku poznali 4 žiaci, hrnček var, o dvanástich mesiačikoch nepoznali (alebo málo), preto sme ich nedali ani do šlabikára.

• Neustále vzdelávanie sa

Učiteľ musí stále študovať, aj keď 1 plus 1 je 2 a vždy bude. Stále je niečo nové, stále sa využívajú nové veci, neustále sa niečo vyvíja. Čo platilo pred 5 rokmi, teraz už vôbec neplatí. Pred 3 rokmi začal edupage, teraz je to celkom bežná vec, elektronická žiačka knižka. Učiteľ sa musí všetko naučiť.

Aj v popise práce máme uvedené, že sa máme neustále vzdelávať. Absolvujeme rôzne školenia.

V učiteľskej profesii je veľmi veľa administratívy, pričom veľa povinností vzniklo aj v súvislosti s covidom. Aj keď teraz sa veľa robí elektronicky. Napríklad triedny výkaz je pre každého žiaka zvlášť. Učiteľ sa nemohol pri vypisovaní pomýliť ani v rodnom čísle, ani v ničom, musel vypísať každú známku, poznámku, všetko sa vypisovalo ručne, teraz už elektronicky, ale aj tak sa to musí napísať. Píšeme e-mailové adresy, telefónne čísla, rôzne potvrdenia, vyhlásenia, ochranu osobných údajov, zverejňovanie fotografií. Komunikujeme veľa cez edupage osobitne s každým rodičom. Keď prídem domov, do večera napíšem aj desať správ, usmernení alebo niečoho. Každý deň príde nejaké usmernenie, čo treba.

Moja robota neskončí, keď zazvoní na poslednú hodinu. Musím sa pripraviť na druhý deň. Neopravujem každý deň písomky, tým, že mám malé deti. Nerada im dávam testy, písomky, ale občas musím, aby dostali včeličku. Aj na to treba mať čas. Každému žiakovi píšem krátke slovné hodnotenie, čo bolo pekné, čo sa podarilo.

• Rodičia

Spolupráca s rodičmi, ako ktorý rodič, niektorí sú benevolentnejší, niektorí sa zaujímajú až príliš veľa, každú vec by chceli vedieť. Väčšinou je dobrá spolupráca. Učiteľ musí stále komunikovať, zaujímať sa. Aj rodičia, keď sa zaujímajú, čakajú nejakú odpoveď, aj ja keď sa zaujímam, čakám nejakú odpoveď, reakciu.

• Prístup učiteľa

Deťom stále niečo nové prinášaš, viem, že si im vytvorila knižnicu.

V triede máme knižnicu (aktuálne okolo 180 kníh, staršie aj novšie), zbierame si knižky, keď je výstava v škole, vždy si aspoň jednu kúpime do knižnice. Máme aj veľmi veľa časopisov. Kupujem rôzne detské časopisy, mám ešte Slniečka z roku 1968. Väčšinou kúpim dve čísla časopisov, z jedného si môžu deti aj vystrihnúť úlohy. Pozeráme si veľmi veľa encyklopédii. Knižky požičiavam aj deťom, i keď majú knižnicu vedľa školy.

Keď som počula, že nemáš klasicky usporiadanú triedu, tak ma potešilo, že využívaš priestor pri práci s deťmi.

Teraz mám klasicky usporiadanú triedu, ale keď som mala menej detí, tak sme mali polkruh, nazývala som to ako aréna, ja som bola v strede a nikto nebol vzadu ani vpredu.

Lavice si meníme, deti majú samostatnú lavicu, nie spojenú. Vieme si spraviť stôl, ako na svadbe, aby sme boli všetci za jedným stolom alebo si urobíme nejaké menšie kruhy, aby sme mali priestor. V triede máme aj žinenku, aby sme sa tam mohli hrať.

• Krátka ukážka, ako môže vyzerať časť vyučovania prvákov

Dnes (september) sme napríklad mali na slovenčine trošku oddych, na matematike sme sa mali učiť väčší, menší, najmenší a potom sme mali mať dve hodiny výtvarnú výchovu.

V šlabikári sme mali text o Medovníkovom domčeku, urobili sme medovníčky, postavili sme celý domček. Deťom som porozprávala moju verziu rozprávky, o dobrej babke, žiadna ježibaba, ktorá išla do pece. Potom som deťom pustila Mira Jaroša, ktorý spieva klasickú podobu rozprávky a deti si zatiaľ robili medovníčky. Bola to pekná aktivita. Na matematike sme sa mali učiť vpravo, vľavo, robili sme úlohy v pracovnom zošite, tým, že sme Medovníkový domček mali v strede tabule, tak som im dala inštrukciu vpravo vľavo ukázať na tabuli.

Na jednu stranu som dala ešte listnatý strom, na druhú ihličnaté stromy. Doplnila som veľké malé, mám veľa vyrobených obrázkov, ktoré používam. Mám rôzne obrázky: zvieratká, slniečka, obláčiky, … Každému žiakovi som dala obrázok a chodili po dvojiciach k tabuli. Chcela som, aby si vyskúšali, či to vedia. V rámci dvojice musel jeden povedať druhému, čo ma na obrázku: „Mám S, slniečko.“ A druhý mu dal inštrukciu, kde má umiestniť obrázok slniečka. „Slniečko daj, naľavo od domčeka hore.“ „Daj obláčik vpravo hore.“ „Zajačik, pod listnatý strom dole.“

Vznikol nám pekný, celý obrázok urobený s Medovníkovým domčekom, lesom, zvieratkami, bola tam Marienka a Janko. To sme mali spojené s matematikou a slovenčinou. Deti nemuseli sedieť v lavici, niektoré dali detailnejšiu inštrukciu, iné strohejšiu.

V matematike nasledovala úloha väčší menší, to sme si urobili, ale moc to deti nebavilo, lebo v pracovnom zošite mali len vyfarbiť najväčšie vedro, nájsť najmenšie a po treťom raze to bolo pre nich nezaujímavé.

Keď dokončili úlohu dostali súťaž s kockami, ktoré mám v triede. Rozdelila som ich na 4 skupiny po štyroch, dala som im veľkú krabicu s kockami a dostali zadanie postaviť najvyššiu vežu, potom merali, ktorá je najvyššia a mali na to čas 5 minút. Deti boli nadšené, stavali, niektorým to spadlo a potom mali zistiť, ktorá je najvyššia, keď sú podobne vysoké. Merali aj rukou, určili najvyššiu vežu a všetci za odmenu dostali lízanku.

Na výtvarnej výchove mali zväčšiť zmenšiť. Mali veľké vedro a mali nakresliť menšie. Známi maliar Wassily Kandinský urobil obraz – farebné kruhy, na ktorom maľoval viacej kruhov. Ja som žiakom dala čierny papier, štvorec a mali urobiť najväčší kruh z nejakej farby, ďalšou farbou zmenšiť ten kruh, urobiť menší, aby mali 4 až 5 kruhov a nalepili ich na seba. Mali súbežne výtvarnú výchovu aj matematiku a vytvorili moderný obraz.

Ešte som chcela nechať deťom priestor na voľnu dramatizáciu, ale nevyšiel nám čas.

Keď už deti vedia čítať rada dávam voľné dramatizácie. Sami si prečítajú text a potom si ho sami zahrajú. Keď vedia, že ich vyvolám na zahratie, musia čítať pozorne, aby vedeli, o čom to je.

My vedieme rozhovor často so šašom Jašom, tak počúvajú. Keď im len ja niečo poviem, tak počúvajú, ale až tak vážne to nie je. Keď hovorí šašo Jašo, to musí byť.

• Dovolenka

Učiteľ by si nemal vziať dovolenku kedy chce. Dovolenka je cez prázdniny. Niekto si povie, koľko majú učitelia prázdnin, že zase sú prázdniny, ale my máme určitý počet dní dovolenky, ktoré nevychádzajú na prázdniny, musíme si brať náhradné voľno. Keď je rodičovské združenie sme do šiestej v škole, ale za ten čas nie je náhradné voľno. Nahradiť si čas dovolenky sa dá aj cez školu v prírode, ale v aktuálnej situácii to nie je možné.

• Vyhorenie

O čom sa podľa mňa stále málo hovorí pri tejto profesii je vyhorenie učiteľa. Ako je o vás postarané, ako o učiteľov, aby ste vydržali?

To je ťažké, málokto si uvedomí, že máme veľkú zodpovednosť, či už za deti, ktoré máme v triede, či už zdravotne, môže sa stať hocičo.

Zážitky: deti mali kľúčiky so šnúrkou na krku, bežali okolo seba, navliekla sa ruka jedného dieťaťa na šnúrku druhého, ten letel a druhý žiak mal skoro prerezaný krk.

Človek sa bojí, aj keď deti chodia po schodoch, môže sa zdať, že učiteľka zase niekoho napomína, ale nechce, aby sa niečo stalo. Rizikové sú v škole kružidlá, nožnice. Stačí aj obyčajná ceruzka. Sú rôzne deti, mám diabetika v triede. Našťastie, tým, že aj ja mám rovnakú diagnózu, viem sa orientovať. Deti majú aj veľké alergie, treba dávať pozor, aby včela nevletela cez okno do triedy a nepoštípala.

Učiteľ má zodpovednosť za rôzne veci, za zdravie, aby sa nikomu nič nestalo, to nehovorím o telesnej výchove. Učiteľ musí dávať pozor, aby nič nevhodné nepovedal lebo nemôže vedieť, či sa niečo žiaka nedotkne alebo nie. Nevieme pomery v rodine, teraz je veľa rozvedených rodín, plné učebnice mama tato, je to nepríjemné koľkokrát, keď sme mali deti z detského domova, bolo im to ľúto.

Stále premýšľam nad deťmi. Aby som ich všetko dobre naučila. A keď to nevedia, pýtam sa sama seba, čo som urobila zle. Človek na to stále psychicky myslí, do toho sa niečo nejakému rodičovi nepáči. Aj keď som doma, málokedy sa odreagujem úplne tak, že nie som v myšlienkach v škole. Niektorí to možno dokážu.

Nemala si niekedy chuť skončiť túto profesiu?

Mne sa ešte nestalo, že by som chcela skončiť s učiteľstvom. Ja som sa práve tešila, že mám tento rok svoju triedu. Minulý rok som nemala, učila som všeličo. Mám rada, keď vyjde deň v škole.

Občas niečo lepšie vyjde, namyslím si, že toto sa naučíme super a potom zistím, že sa to až tak dobre nenaučili a nebolo to pre nich tak zábavné, ako som si ja predstavovala. Venujeme sa tomu znova na druhý deň. Snažila som sa, ale nevyšlo. Tak to mi vadí.

Niekedy by som mohla byť taká, že všetko sa nedá spraviť tak, aby to bolo úplne zábavné. Ako sa budeš úplne zábavne učiť násobilku? Môže sa pustiť pesnička, ale raz sa to žiak musí naučiť naspamäť. Hry sa môžu vymyslieť, ale dieťa násobilku už musí ovládať.

Ako sa staráš o seba, aby si nevyhorela, aj keď sa ti ťažko vypúšťa práca?

Oddychovala som pri kreslení, ale teraz na to nemám čas, venujem sa príprave učebníc. Začala som háčkovať kabelky, ale napriek tomu, že háčkujem, háčkujem a zrazu zistím, že učím.

Záhradka je miesto, kde viem oddychovať. To ma baví, tam sa vyventilujem, tam rozmýšľam, ako mi rastú paradajky. Rada chodím na huby, občas výlet, len už máme staršie deti a v lete dovolenka, tam si vždy veľmi oddýchnem.

Sú nejaké mylné názory na profesiu učiteľa v spoločnosti?

Závidia nám, že učiteľ je na obed doma a skončil. My s deťmi nič nerobíme, nie je to ťažká práca. To sú podľa mňa mylné predstavy. Učiteľ učí stále v hlave, čo bude robiť, ako to dá deťom. Nemôže prísť na hodinu a dať inštrukciu: „Otvorte si učebnicu a spravte si poznámky.“ Možno sú aj takí, ale na prvom stupni asi menej, možno sa taký učiteľ nájde v nejakej škole, starší žiaci si vedia prečítať.

Neustále sa vzdelávame, chodíme na rôzne školenia, stále sa všetko mení, sú nové veci, rôzne projekty. Aby projekty vyšli, robíme krúžky mimo bežné vyučovanie. Ja som mala krúžok čitateľskej gramotnosti dva roky, musela som sa aj na to pripraviť. Keďže to bol krúžok, tak to nebolo vyučovanie. Pomaly na každú hodinu musel byť papier alebo na mesiac s tým, čo sa tam dialo, výstupy. Je potrebné si spraviť pomôcky.

Posledný týždeň pred školou sme chodili do školy, pripraviť si triedu. Možno si niekto povie, čo si tam robila. Keď chce mať učiteľ peknú triedu, musí si ísť na to kúpiť veci, nikto nám nič nedá. Toto je jedno z mála povolaní, kde sa do roboty nosia vlastné veci, materiál. Na niečo prispejú, máme krásne vybavenú školu, dataprojektory, počítať v každej triede, môžeme deťom premietnuť, pustiť. Ale špendlíky, fixy, farebný papier si kupujeme samy, keď ich chceme.

Teraz sa všetko dáva na sociálne siete, na stránky školy. Nepáči sa mi, že je veľká súťaživosť kvôli fotkám. Ja som bola proti tomu všetko fotiť, čo som s deťmi robila. Chcú to vidieť, ale aj rodičia. Aj táto samotná dokumentácia priebehu aktivít cez vyučovanie zaberie čas navyše. Predtým sme fotili ak bola nejaká špeciálna aktivita, niečo iné, čo sme robili. Bežné veci, čo robím od začiatku mojej profesie som predtým nikdy nefotila.

Ľudia si nevedia predstaviť v akom strašnom hluku fungujeme. Stačí sa prejsť po vyučovaní, keď je školský klub alebo cez prestávku, v jedálni. My už sme k tomu otrnulí, deti ticho nebudú, museli byť cez vyučovaciu hodinu. Raz som merala hluk cez aplikáciu v telefóne a nechceli mi veriť, že tak vysoká hodnota vyšla a taký hluk je bežne na škole.

Čo máš najradšej na svojej práci?

Keď majú deti radosť alebo keď odpovedajú na otázku: „Čo ste dnes robili v škole?“ „Nič, my sme sa len hrali.“ Učenie vnímajú ako hru, ktorá ich baví.

Mám rada, keď nepovedia, že sa v škole učia, ale pritom ten pokrok tam vidím, alebo povedia, že sa hrali.

Používam perfektnú hru, ktorú vymyslela moja teta, volá sa Šašovinky a deti ju majú veľmi radi. Deti na začiatku začínajú hrať túto hru len s obrázkami, každý má svoj obrázok a povieme nejakú vetu „My doma máme …“ a povedia, čo majú na obrázku. Obrázky sa menia, podľa toho, čo už vedia prečítať, najskôr jednoduché slová (napr. misa, sova,..), potom ťažšie slová, slovné spojenia. Vždy si dáme nejakú vetu a vedia, keď sa počúvajú, že sú tam aj nejaké smiešne slová. „My doma máme …“ „stoličky, postele“, ale sú tam aj slová „žaby, hady“.

Často sa ma žiaci pýtajú, kedy budú kartičky (tak volajú hru Šašovinky). Aj vo 4 ročníku by sa ju chceli hrať. Je jedna veta, „v školskej taške mám …“ pero, peračník, deravé ponožky. Je to veľmi vtipné. Keď im dám nejaký text, aby si prečítali a potom túto hru, tak sa veľmi tešia, pritom čítajú, majú na kartičke slová, musia ich prečítať, aby to povedali. A nehovoria, že idú čítať, ale vnímajú to, že sa hrajú.

Mám rada, keď nezistia, že sa učia.

A pokrok žiakov, pri prvákoch, aj preto ich najradšej učím. Niektorí vedia písmenká, niektorí prečítať, niektorí vôbec nič, ale to je najväčší pokrok na začiatku roka a na konci, keď si to spätne pozriem, akí prišli a za 10 mesiacov, ako odchádzajú. A je jedno, či niektorý je dvojkár, trojkár, ale ten pokrok tam vždy je. Mne žiaden žiak nikdy neprepadol, v triede som mala prepadnutých žiakov, ktorí prišli ku mne do triedy.

Aj keď sa hovorí, že pri prvákoch sa učiteľ najviac narobí, áno, ale keď porovnám moju prvú prácu v Makyte, kde som písala 8 hodín denne, nudila som sa, každá minúta trvala hodinu a tuto ráno prídem a začne sa vyučovanie, ja mám krátke hodiny, ja by som ešte viac času chcela aj zostala dlhšie. Čas mi ubehne, ako voda. Len som prišla a už je koniec vyučovania.

A je niečo čo ti je menej príjemné?

Dávať známky. Rada napíšem krátke hodnotenie, keď deti niečo robia a vyberiem, čo im išlo najlepšie, prvákom to dám do srdiečka, nakreslím k tomu kvetinku. Neskôr píšem, že toto sa mi páči, toto sa ti podarilo.

Ale dávať známky, percentá … Píšu diktát a za jednu chybu je ešte jednotka a potom urobiť vysvedčenie, keď tam nie sú samé jednotky, to je pre mňa ťažké. Niekto sa snaží a nie je na jednotku, to mi vadí dať takú známku, a niekto je úplný lajdák a má rovnakú známku, ako dieťa, ktoré sa snaží, učí.

Staršie deti, tretiaci, štvrtáci, keď skazia hodinu nejakou somarinou. To nemám rada, „kazičov“. Keď ich to nezaujíma, mohli by radšej ticho sedieť a nerušiť a nie schválne niečo pokaziť.

Známky sa v našej spoločnosti asi nezrušia.

Známky by sa dali zmeniť, ak by sa nehodnotilo, ale v tejto spoločnosti to nejde, je to tradícia, deti chodia do školy pre známky. Máloktorý rodič si uvedomí, že deti chodia do školy pre vedomosti.

Najlepšie by bolo hodnotiť deťom ich pokrok, ktorí dosiahli. Žiak, ktorý prišiel do školy a vedel všetky písmená ich vie aj naďalej, ale naučí sa napríklad plynulejšie čítať, ten čo vedel dve písmená, naučil sa všetky a nevie tak plynule čítať, tiež je to veľký pokrok.

Hudobná výchova je predmet, ktorý nie je moja srdcovka. Pre prvákov by sa mi viac páčilo, keby sme si ráno zaspievali Prší, prší, keď je téma počasie, potom by sme si na matematike nejakú pesničku našli. Skôr by som to zakomponovala do predmetov. Alebo si na telesnej výchove zacvičíme podľa nejakej pesničky.

Na čo si najviac hrdá, čo sa ti podarilo v školstve ako učiteľke?

Učebnice. O deťoch ďalej neviem, ako pokračovali, na aké školy sa dostali, kde sa zamestnali.

Stalo sa ti, že si nejaké dieťa upozornila, že v niečom vyniká?

Áno, stalo sa mi. Učila som žiaka vo štvrtom ročníku, ktorý bol šikovný v matematike. Skôr sa nájdu žiaci, ktorí majú poruchy učenia. Takých odporúčaní ide viac. Niekedy neviem odhadnúť, či to je porucha učenia, alebo nie je.

Mala som skúsenosť, ešte na detašovanom pracovisku v Pšurnoviciach, kde som začínala učiť najskôr druhákov a bol tam chlapec, ktorého brali ako štvorkára, že Rudko nevie. Mne sa to nezdalo, oslovila som mamu, že síce nepracujem dlho, ale zdá sa mi, že by mohol mať poruchy učenia a bolo by dobré, keby absolvoval vyšetrenie. Mama sa nahnevala, ale ja som mu chcela naopak pomôcť, zdalo sa mi, že má na viac. Nakoniec matka išla so synom na vyšetrenie a z chlapca bol trojkár a z matematiky mal jednotku. Potvrdili sa mu poruchy učenia. Mama sa mi nakoniec poďakovala, vážila si to. Mrzelo ju, že vyletela, nevedela, o čo išlo.

Aké vlastnosti sú potrebné, aby bol človek kvalitný pedagóg?

• Výmena rolí

Učiteľ by si mal spomenúť a predstaviť si, že je malé dieťa v prvej triede pri svojej učiteľke, čo mu vtedy vadilo. A troška to, aj keď sa všetko nedá využil pri učení detí.

Učiteľ by sa mal vcítil do dieťaťa, keby je on na druhej strane. Každý sme iný.

• Herectvo, zábava

Kúsok herectva aj trošku zábavy. Rátať s tým, že deti sú úprimné, niekedy povedia aj niečo nevhodné. Nebrať všetko úplne vážne. Zároveň nepovoliť žiakom všetko, aby vedeli, kde je mantinel.

• Trpezlivosť

Človek musí mať rád deti a musí byť obrnený trpezlivosťou. Keď 5x učiteľ niečo povie, tak musí rátať, že to povie ešte 3 razy a ešte sa dvanásti na to prídu opýtať, či je to tak naozaj.

Aby učiteľ vydržal, čo najdlhšie s vyhorením, aby mal stále nejaké nápady.

Aké máš ciele do budúcnosti v tvojej profesii?

Aby sa nám podarili učebnice. Druhácka učebnica je skoro na svete, tretiacka je už dlhšie odlektorovaná, ale budú tam nejaké úpravy textov. K štvrtáckej učebnici nám želám dobré nápady, aby teta bola, čo najdlhšie zdravá. Sama by som si na to netrúfla, teta ma bohaté skúsenosti, stane sa, že nájdem dobrý text a ona mi dá spätnú väzbu, prečo ten text nie aj keď je dobrý.

Máš aj nejaké odvážne sny?

V čítanke k slovenskému jazyku je tematický celok o Slovensku, kde som vytvorila text počas vyučovania tretieho ročníka vlastivedy. Dala som im úlohu napísať na papier jednu krásnu vetu o Slovensku a zároveň som túto úlohu dala od prvákov až po štvrtákov. A z tých krásnych viet o Slovensku som vybrala vety a ak to prejde a redaktori to odsúhlasia, budeme mať uvedené v čítanke, že deti z Bytče napísali o Slovensku.

Veľké poďakovanie patrí mojej tete Kamile Štefekovej, lebo bez nej by som asi nebola ani učiteľka, ani spoluautorka učebníc. Ona mi dodávala sebavedomie, vždy som sa na ňu mohla obrátiť, od začiatku, ako neskúsená učiteľka. Objavila u mňa nejaké predpoklady na učiteľstvo, mala odvahu pribrať ma do tvorby učebníc.  Stále sa od nej učím, aj keď je už dlho na dôchodku.

Ešte chcem dať poďakovanie knižnici v Bytči, pracujú tam neskutočné ženy. Ja som si navymýšľala kníh, dala som im zoznam a chodila som každý druhý deň do knižnice, niektoré knihy som len prelistovala a zistila som, že nič z nich nepoužijem. Keď som prišla, už ma čakali knihy a ešte sa zaujímali, čo potrebujem, na akú tému a vyhľadali mi.

Nejaká rada pre študentov, ktorí rozmýšľajú nad profesiou učiteľstva? Čo by im pomohlo sa rozhodnúť, či ísť študovať.

To je na každom človeku. Keby som toho človeka poznala, tak by som povedala, či na to má. Vedela by som, že vie byť s deťmi trpezlivý.

Ak ma rád deti, mohol by byť učiteľom, pre tú radosť, čo dokážu.

Ja som veľmi rada za každý deň, keď vidím, že deti idú domov usmiate. Už pri samotnej činnosti vidím, či ich to baví alebo nebaví.