Rozhovor s Adriánou Barníkovou o uplatnení sociálnej pedagogičky

Je mnoho profesií, ktoré sú vnímané, ako „vytváranie niečoho zbytočného“. Vnímam, že aj profesia sociálneho pedagóga býva zaznávaná. A preto som veľmi rada, že v dnešnom rozhovore vám Aďka viac priblíži, čo jej práca obnáša a aká je dôležitá a potrebná.

Aďka, ako a kedy si sa dostala k profesii sociálnej pedagogičky? Aké boli tvoje pracovné začiatky?

K štúdiu sociálnej pedagogiky som sa dostala po skončení bakalárskeho štúdia sociálnej práce na UMB v Banskej Bystrici. Katedra sociálnej práce mi poskytla kvalitný základ na to, aby som mala dostatočný prehľad v profesii. Na základe skúseností počas štúdia i mojich voľnočasových aktivít som sa rozhodla pre magisterské štúdium sociálnej pedagogiky v Banskej Bystrici.

Bakalárske štúdium mi pomohlo prehodnotiť moje životné smerovanie. Selektívne som si vedela vyberať, na čo sa chcem počas štúdia viac zamerať a čo je iba „povinná jazda“, ale dôležitá na to, aby som štúdium skončila.

Mala som svoj cieľ. Myslím si, že mi to veľmi uľahčilo štúdium na vysokej škole, keďže som mala ujasnené, že sa chcem venovať práci s deťmi, mladými, rodinami. Na niektoré predmety som sa úplne inak pozerala, ako niekto, kto ešte nevedel, na akú oblasť sa chce zameriavať.

Čo ma pozitívne ovplyvnilo, tak to bolo dobrovoľníctvo, ktorému som sa venovala. Od 16. rokov som navštevovala eRko (Hnutie kresťanských spoločenstiev detí), kde sme robili stretkovú činnosť s deťmi, mladými, rôzne víkendovky, tábory.

Počas štúdia sociálnej práce som sa začala venovať dobrovoľníckemu mentoringovému programu Opri sa o mňa (program bol pod záštitou školy). V tomto programe som pokračovala takisto počas štúdia sociálnej pedagogiky a vypracovala som z neho diplomovú prácu.

Dobrovoľníctvo ovplyvňovalo moju povinnú prax počas vysokej školy a pomáhalo mi prepájať kompetencie sociálneho pedagóga na úrovni prevencie sociálno-patologických javov vo voľnom čase.

Študenti, ktorí sa zaoberali nejakou činnosťou z odboru nad rámec, vedeli vyučujúcim častejšie klásť zaujímavé otázky a vedeli hľadať možnosti ako uplatniť kompetencie.

Po skončení vysokej školy som najskôr využila možnosť absolventskej praxe v Súkromnom centre špeciálno-pedagogického poradenstva. Potom som si skúšala hľadať prácu, ale stále mi prichádzali krátkodobé pracovné ponuky.

Robila som napríklad animátorku v cestovnej agentúre. Bol to zaujímavý čas, postupne som však získala presvedčenie, že tomuto typu práce sa dlhodobo nechcem venovať. Bola to pre mňa nárazová práca s deťmi. Skôr mi vyhovuje systematická a dlhodobá.

Následne som mala skúsenosť s prácou na krátkodobý zástup v krízovom centre.

Nevedela som si akosi nájsť zamestnanie na dlhší čas. Z pragmatického hľadiska som si povedala, že skúsim pozerať a hľadať pracovné možnosti mimo Žiliny a okolia. Stále bolo náročné niečo v odbore nájsť, takže som si začala pozerať Bratislavu. Tam mi na pracovnom portáli „vybiehalo“ dosť ponúk a na jednu som reagovala.

Som ten typ človeka, že niekedy sa prekvapujúco do niečoho pustím. Všetko urobím, rýchlo odošlem a nechám to tak. Ako keby „hodiť sa“, aby som našla odvahu na vývin. Odpovedali mi a pozvali na úvodný pohovor.

V Bratislave hľadali vychovávateľku do novo-začínajúcej súkromnej základnej školy. Páčilo sa mi, akým štýlom sa uberajú a povedala som si, že je to pre mňa príležitosť. Na túto pracovnú pozíciu sa hlásilo niekoľko uchádzačov, prešla som si niekoľkými výberovými kolami v Petržalke. Posledný pohovor mi otvoril možnosť spolu s ďalšou kolegyňou pracovať s deťmi na 1. stupni v detskom klube. Neskôr som robila v Bratislave v projekte individuálneho vzdelávania a v lesnej škôlke.

Vždy, keď sa obzriem dozadu, vidím, ako veľmi mi pomohlo mať ujasnené, čo chcem. V pokore som brala nástupné podmienky, lebo sú to dôležité prvotné skúsenosti. Hneď nemôžeme očakávať, že všetko nám padne pod nos, ako to chceme. Je tam potrebná tiež naša istá transformácia, istý posun.

Mnohé veci by som teraz urobila inak, ale je to dôležitá súčasť rastu - rozvoj zručností a vedomostí cez vzdelávanie sa, spoznávanie sa cez chyby. Skúsenosti sú tak inakšie, také ukotvenejšie.

Vždy sa mi niekde otvorí „tá“ moja momentálne správna cesta, vždy.

Keď som sa rozhodovala, kam bude chodiť môj syn do materskej školy, dostala som sa k detskému lesnému klubu v Bytči. Ten momentálne stále navštevuje a súbežne som si našla v ňom uplatnenie ako sociálna pedagogička.

Uvidím, kam ma vietor zaveje… Možno moje pracovné aktivity budú mať časom inú formu, ale cítim, že som sa našla v tom, čo ma baví. Ešte sa realizujem v komunitnom centre v Bytči, v ktorom robím aktivity s deťmi v sprievode ich rodičov.

Počas celej doterajšej pracovnej realizácie mám stále rovnakú cieľovú skupinu – deti, mládež, rodiny. Vyberám si na základe toho cielene vzdelávanie. A myslím tým si vyberať aj také, ktoré otvára naše osobné témy, čo je aj nekomfortné zo začiatku.

Teraz sa posúvam do iného levelu – zdrojovanie, podpora samého seba. Nikto nevie pomôcť druhým, keď sa nevyživí a nepostará o seba samého.

Spomínané dobrovoľníctvo od strednej školy mi pomohlo vybrať si humanitný smer. Keby neprišlo, tak by som sa možno ešte „chytila“ cez iné voľnočasové aktivity.

Ako si sa dostala k dobrovoľníctvu v eRku?

Oslovil ma kňaz, ktorý vtedy pôsobil v našej farnosti. Všimol si nás s mojou spolužiačkou, že by sme sa mu hodili na prácu s deťmi. Spolužiačka mala už vtedy veľmi dobré tímové a organizačné zručnosti, ktoré som ja zas nemala, no dopĺňala som ju inak. Tento kňaz mal dar všimnúť si potenciál ľudí.

Podporil nás, aby sme si absolvovali začiatočnícky animátorský kurz. Postupne sme začali stretkovú činnosť s menším počtom detí, rôzne aktivity. Je to pre mňa stále veľký dar, lebo som k tomu žiadnu zámernú aktivitu nevyvinula, nehľadala som to, prišlo to samé.

Niekedy je úplne v poriadku nevedieť, čo vlastne chcem. Stačí sa venovať („to je také jednoduché povedať, že?“) tomu, čo ťa baví, skúšať a možno niekto iný v okolí si všimne, že máš na niečo dar. Keď ti to pomenuje alebo dá nejakú možnosť sa niečoho zúčastniť, tak môžeš nadobudnúť tie aha-momenty : "aha, fakt, toto to je..." Vždy sa objavia ľudia, ktorí si všimnú niečo na tebe.

Podporovala ťa rodina vo voľbe pomáhajúcej profesie?

Konkrétnu formu podpory mi rodina dala. Bolo mi umožnené ísť študovať na vysokú školu mimo bydlisko, bývať na internáte, čo viem, že nebola samozrejmosť.

Bola to tvoja vysnívaná profesia? Čím si chcela byť ako dieťa?

Nebola to vôbec moja vysnívaná profesia, ja som ani nevedela, že niečo také je. Pamätám si, že ako malá som sa rada hrávala na pani učiteľku. Už tam cez hru som si vedela niektoré veci predstaviť robiť. Užívala som si byť v hre tou, ktorá niečo vedie, robí, niečo môže urobiť inak.

Počas základnej školy som navštevovala spevácky krúžok, bavilo ma recitovať.

Využívaš nejaké poznatky, zručnosti získané na Obchodnej akadémii v tejto profesii?

Administratívna korešpondencia a strojopis (veľký benefit). Na strednej škole som zažila niektorých vyučujúcich, ktorí, ako sa hovorí, stáli za to. Fungovanie s nimi bolo vzťahové a to veľmi pomáhalo. Kvalita vzťahov je veľmi dôležitá pre mladých ľudí. Vzťahy sú kvalitou života.

Sú nejaké mylné názory na profesiu sociálneho pedagóga a aj sociálneho pracovníka v spoločnosti?

Veľmi zjednodušene povedané, sociálna práca sa ťažiskovo zameriava na sociálnu starostlivosť a sociálne služby. Sociálna pedagogika zas na sociálne aspekty výchovy, patrí do sústavy pedagogických vied. Odbory sociálna práca a sociálna pedagogika spolu úzko súvisia, sú prepojené, dopĺňajú sa. Pohľady na sociálnu prácu a sociálnu pedagogiku sa odlišujú podľa krajín, ich histórie.

Každá profesia je konfrontovaná s rôznymi témami. Ak chýba ľuďom, ktorí študujú dané smery záujem o podstatu, tak vznikajú protichodné situácie.

Študenti, ktorí študujú dané odbory, môžu riešiť určité nejasnosti. Napr. uplatnenie legislatívy v praxi atď. Odkedy som ukončila vysokoškolské štúdium, došlo k mnohým zlepšeniam a vidieť, že sa to posúva. Veľká vďaka patrí ľudom, ktorí prepájajú skúsenosti z praxe s teóriou, komunikujú to smerom k štátu, venujú sa výskumu, transformujú poznatky na akademickú pôdu, sieťujú príklady dobrej praxe atď.

Keď už ľudia majú vo svojom okolí niekoho, o kom vedia, že má absolvovaný konkrétny odbor a poznajú jeho konkrétnu činnosť, tak tým si vytvárajú názor. Spoločnosť sa vyvíja, potreby komunít tiež. Uplatnenie môže byť obšírnejšie, niekedy veľmi špecifické, profil zostáva.

Momentálne sa realizuješ v komunitnom centre Ruka v ruke a v detskom lesnom klube Zornička v Bytči. Čo všetko obnáša tvoja práca? Mohla by si stručne predstaviť aj tvoje pracovisko.

Realizujem sa v komunitnom centre Ruka v ruke v Bytči, kde mám na starosti 2 aktivity určené pre deti v sprievode rodičov. K tejto práci som sa dostala ešte počas materskej dovolenky. Ako väčšina mám som prežívala svoj „míľnik“ ako ďalej.

Komunitné centrum vo všeobecnosti poskytuje rôzne aktivity a krúžky pre deti, dospelých, robí rodinné akcie. Centrum sa stále rozvíja vďaka šikovným ľuďom, ktorí svoje skúsenosti a zanietenie spájajú do komunitného konceptu. Tým sa stále rozširujú ponuky pre ďalšie cieľové skupiny.

Na pozadí aktivít centra je vzťah – budovanie vzťahu k sebe samému, k prírode, k prostrediu, vo svojich rodinách, k mestu a okoliu… Ľudia sa niekedy zľaknú slova komunita, no významovo sa spája s miestom, kde žijeme. Tam, kde ľudia žijú, tak tam chcú prirodzene tráviť čas, majú záujem vyberať si z ponúkaných aktivít podľa preferencií a potrieb.

Som tiež sprievodkyňou v detskom lesnom klube Zornička v Bytči, ktorý patrí do Asociácie detských lesných klubov na Slovensku. Tam sa venujem deťom v menšej vekovo zmiešanej skupinke. Trávime veľa času vonku, ale máme svoje vnútorné zázemie. Učíme sa spolu spoznávať svet, rozvíjať zručnosti, vychádzame z konkrétneho konceptu, dôraz sa kladie na vzájomný rešpektujúci vzťah medzi dospelým a dieťaťom. Detský lesný klub funguje každý deň od rána do poobedia.

Čo všetko obnáša tvoja práca?

V komunitnom centre robím jednu aktivitu v spolupráci s ďalšími kolegyňami, pričom priamo pracujeme s deťmi a ich rodičmi (priama činnosť). Súčasťou mojej práce je tvoriaci proces, určitý čas venujem príprave aktivít na pohybovo-dramatizačno-hudobný krúžok. Základ pomôcok máme k dispozícii, už len kreujem, vytváram. Podporné metodické materiály využívame z tých, ktoré sú verejne dostupné a vytvárame si takisto vlastné.

Tvoriaci proces si človek musí konceptuálne premyslieť. Nie zbytočne sa študent počas vysokej školy stretne s predmetom Práca so skupinou alebo inými konkrétnymi metodickými predmetmi. Treba sa tomu venovať, naj keď človek má ďalšie kurzy a skúša si to v praxi. Je skutočne dôležité mať premyslené fázy stretnutia, cieľ, tému, mať pripravené pomôcky, navrhnuté rôznorodé aktivity podľa vývojových potrieb, mať záložný plán, byť flexibilný atď. Inak sa pracuje s väčšími deťmi, inak s maličkými. Je veľký prím mať základný prehľad, čo dieťa vývojovo rieši v danom veku.

V lesnom klube sa podieľam na priamej práci s deťmi a príprave. K tomu má konkrétna dvojica sprevádzajúcich na zodpovednosti viacero ďalších samoobslužných činností.

Koncept detského lesného klubu je založený na rešpektujúcom prístupe (kurz Rešpektovať a byť rešpektovaný, supervízne sprevádzanie tímu detskou psychologičkou). To neznamená, že rešpektujem iba deti, rešpektujem takisto seba a učím sa napĺňať dôsledky na logickej báze. Pomocníkom je samotný opis – opisujem, čo vidím na sebe, na druhom a nezabúdam na moment riešenia (čo s tým spravíme). Hranice, dôslednosť, dôraz sa tým nedáva do úzadia. Takisto sa učím delegovať prácu s určitými typmi detí, keď už mi to nefunguje s nimi v priebehu dňa a posúvam si to ako tému na supervíziu.

Príklad na logický dôsledok:

Keď sa stane situácia, že dieťa niečo rozleje, tak to utrie, prijíma zodpovednosť.

V prípade náročnejšej situácie pomáhame deti sprevádzať ako sa cítia (ako si to všimnúť na sebe, čo s tým robiť), čo vidíme, že sa práve deje na jednej a druhej strane, vťahujeme deti do riešenia, podporujeme vzájomnú vnímavosť na seba.

Veľakrát sa stretávam s názorom, keď sú to maličké deti, že oni úplne nevedia, ako to majú vyriešiť. Ale oni to riešia na svojej úrovni. My ich v tom prevedieme, snažíme sa im ukázať „ako sa to dá“.

Samozrejme, sú veci, ktoré si dieťa neuvedomuje, od toho tam sme my – dospelí, aby sme dopredu odhadli riziko nebezpečenstva. Na druhej strane, prijateľné riziko je pre rozvoj každého dieťaťa dôležité. Ja som od toho, aby som to zvážila a dala do takého stredu.

Je prirodzené, že emócia hnevu, ohrozenia atď. ide do tela. To je tá energia, ktorú si môžeme všimnúť sami na sebe i dospelí. Napríklad, keď sa nahneváme, tak úplne cítime, čo to robí s naším telom. Dieťa nie je výnimka. Takže si ukazujeme ako pracovať s emóciou u dieťaťa, so svojou emóciou v tej chvíli.

Potrebujem byť vedená odborne skúsenejším človekom, pretože mám svoje limity, osobné témy a nemám potom taký pocit ťarchy pri sprevádzaní. Častokrát sa mi stáva, že to, čo ma najviac vytáča, tak to mi príde „pod nos“. Pod odborným vedením sa na to môžem postupne pozerať konštruktívnejšie, ako na esenciu pre mňa samotnú. Preto vnímam poradenstvo a vzdelávanie ako podporu. Ľahko by sa mi mohlo stať, že by som bola v niečom príliš dlho zaseknutá. Neraz som bola.

K priamej činnosti v lesnom klube patrí napr. ranný kruh, tvoriaca činnosť vo vnútri alebo v prístrešku/altánku/na záhrade/v prírode, sprevádzanie, iné tematické aktivity, pracovné listy.

Riadené aktivity sú dôležité, pretože deti majú skúsenosť vydržať nejakú dobu, rešpektovať, že existuje istá následnosť, veď v živote sú chvíle, kedy je to nutné, potrebné. Zároveň majú dostatok času na nevyhnutnú voľnú hru, kedy je dieťa tvorcom. Netreba sa báť chvíľkovej nudy, frustrácie. Dieťa rozvíja cenné zručnosti a učí sa konfrontovať s touto prirodzenou frustráciou.


Napríklad:

Dieťa je v lese a rozhliada sa. Nabiehajú zručnosti ako sledovanie, mapovanie, hodnotenie situácie. Rozhodne sa, že si ide zobrať hrubý konár, musí niečo podliezť. Rozmýšľa, skúša ako to urobí. Ide tam sám alebo nejde? Zasekne sa mu trochu topánka, je tam proces, „aha, ako to urobím“, nevzdáva sa, zavolá ďalšieho kamaráta, podlezú spolu, ťahajú, zistia, že sa im to spriečilo, teraz si konár musia otočiť. Spolu ho získajú a ťahajú ho šťastne dvaja.

Po ceste zažijú krízu, kto ho ťahá ako dlho prvý a nakoniec sa dohodnú. Vlečú ho do lesného klubu, tam si ho omaľujú farbami. Nepripomína vám to teambuilding? Učenie sa v teréne, v prírodnom prostredí je neskutočne prínosné, netreba nič simulovať a pripravovať, tam je konár, kamene, mach, kopec, po daždi, prekážky.

Keď dieťa povie: „Aďa, ja sa nudííím.“ Tak mu poviem: „To je dobre, že sa nudíš, vďaka tomu príde nápad.“ Zrazu sa učí si to povedať: „Nudím sa. „Je to ale moment, ktorý prejde. Dieťa si to prekoná a nájde si konár, a zrazu ho sprievodca vidí, ako si stavia bunker. „Vidíš, čo si dokázal. Ty si teraz spokojný.“ Toto sú všetky dôležité veci pre školu, život ako taký.

Niekedy všetko funguje, akurát nie komunikácia. Dieťa nepríjemne oslovuje iné alebo stále „komanduje“ a ten druhý chce byť tiež v riadiacej funkcii… Tak ich v tom sprevádzame. Keď sa im to podarí, zvedomíme im ten moment – „vidíš, keď si mu to takto povedal, reagoval úplne inak ako predtým a dokonca…“

Niekedy stačí iba sledovať, iba tam byť, aj to je hodnota môjho sprevádzania. Neustále nevyžiadané rady veľmi nie sú efektívne, učím sa to.

Na to, aby som bola vedomý pozorovateľ je dôležité sa v tejto oblasti vzdelávať a prijímať sa. Pokiaľ sa nás nikto nespýta, tak to nemá pre neho takú váhu. Ale samozrejme, keď si to situácia vyžaduje, tak poviem svoj vhľad – vidím to a to, mám pocit, že… Ako to máš ty? A čo Anička? Nie je to jednanie v rukavičkách, ale opisom zvedomím dieťaťu, čo sa to deje. Niekedy je rýchla nutná fyzická prevaha dospelého (zastavenie, oddelenie dieťaťa pri búchaní druhého, keď vidím, že sa chystá na niečo, čo nie je ok) a pracuje sa s tým.

Vedome si dávam pozorovania seba samej. Pokiaľ nehovoríme o nutnosti hneď zasiahnuť, učím sa do akej miery mám zasahovať a kde veľmi netreba. Deti vedia, že keď im zlyháva riešenie, tak sme tu pre nich a prídu za nami.


Zamyslenie

Praktická skúsenosť veľmi pomôže študentovi prepojiť informácie. Teoretická časť je dôležitá, no bez kontaktu s reálnou praxou je to neprepojené. Cenná je nielen školská prax, ale takisto dobrovoľná prax navyše, pre ktorú sa sami rozhodneme.

Keby si človek povedal nakoniec, že v tom odbore proste nechce robiť, aj to je skúsenosť a cenné zistenie.

Riziko zmeny práce sa inak podstupuje, keď je človek mladší, má väčšiu chuť a odvahu experimentovať, prijať riziko, ako keď má niekto rodinu alebo rieši existenčné problémy. Avšak nevzdávala by som sa myšlienky nájsť niečo, čomu sa chcem venovať. Môže to byť najskôr malá činnosť popri zamestnaní z iného odboru. Časom sa z toho môže stať hlavná práca.

Ak študujete vysokú školu, ktorá vás nebaví, pozrite na to, čo je to "svetlo" na škole, aspoň nejaký úsek (téma), niečo malé, pretože niečo "maličké" má výpovednú hodnotu. Len ste sa odklonili.

Možno vás bavia "drobné" veci, ktorým neprikladáte váhu, ale oni ju majú. Dajte tomu čas, pozrite si to s niekým skúseným, s rodičom, súrodencom, kamarátom, pedagógom, animátorom, s ktorým máte vzťah. Nebojte sa pýtať. Neutvárala by som si samozrejme nemenný pohľad na realitu. Skúšajte. Pýtajte sa viacerých, každý máme nejaký pohľad. Pomýlite sa? Je to cenný výstup.

Život sa postará o každého z nás. Dovoľte si prejsť tým procesom.

Čo máš najradšej na svojej práci?

Že robím s blízkou cieľovou skupinou. Zažívam tam veľa hodnotných chvíľ, ktoré mi dodajú silu, aby som v tom pokračovala. Hlavne mi to dáva veľký zmysel po osobnej a odbornej stránke. Benefitom je pre mňa fakt, že vidím syna vo formáte, ktorý mu vyhovuje a napreduje v ňom. Keď sa mi ako sprevádzateľke objavia hektické dni alebo v niečom dosť náročné, poviem si, či mi toto za to naozaj stojí. Pomáha mi sebareflexia, odstup, komunikácia na úrovni tímu a vhľad supervízora, aby som hľadala ako sa v tom môžem mať lepšie.

Supervíziu v detskom lesnom klube, kde pôsobím, momentálne vedie psychologička. Poskytuje odborný pohľad pri riešení rôznych situácií. Prechádzame si napr. rôzne typy detí, ako pracovať s konkrétnym správaním, hľadáme cestu ako k nim, ako sa postarať o seba v tomto. Keď sa objavia určité tímové otázky, tak sa to vďaka supervízii môže bezpečne otvoriť. Platia základné pravidlá – nevynáša sa, dôvernosť, vhľad niekoho, kto je nad vecou a vie ponúknuť odborné stanovisko. Otvoriť sa môžu akékoľvek témy, ktoré hocikto vníma za dôležité. Výhodou času supervízie je pravidelnosť. Vieme si porovnávať veci, zhodnocovať. Supervízia má význam zakaždým, i keď nemusíme mať hneď témy.

A je niečo čo ti je menej príjemné?

Ako som spomínala, niektoré dni vedia byť naozaj intenzívne. Stane sa, že v lesnom klube sa deje mnoho vecí naraz ohľadom detí/chodu, tak človek musí byť flexibilný a vzdať sa na nejaký čas rutiny, priebežného výdychu. Zoberie to viac síl. Učím sa si to pomenovať, dopriať si doma regeneráciu, posvietiť si na moje hranice a v rámci možností si odpozorovať, čo tomu predchádzalo.

Na druhej strane vždy prídu dni, kedy všetko funguje bez veľkého výdaja energie, tak vtedy sa povzbudím. A porovnávam.

Nemala si niekedy chuť skončiť s profesiou sociálnej pedagogičky?

Mala. Nemyslím doslovne s profesiou sociálnej pedagogičky, ale s niektorými činnosťami. Alebo mať čarovný prútik a dať si voľno zapochodu tu a teraz, prestavať zabehnuté. Zväčša tomu vždy niečo predchádza, do čoho sa akoby „zamotám“, na chvíľu ma to pohltí.

Vyhorenie, je téma, na ktorú sa v pomáhajúcich profesiách nemá zabúdať. Ako je o vás postarané na pracovisku, a ako sa sama o seba staráš?

V komunitnom centre fungujú pravidelné tímové stretnutia na rôznych úrovniach. Kompetencie sú prerozdelené, udržuje sa vedenie tímu podľa záujmu, možností ľudí. Komunitné centrum sa snaží vytvoriť čo najkvalitnejšie prostredie pre svojich lektorov.

A keď prepojím na detský lesný klub zas, tak bývalá zakladateľka mala z môjho pohľadu dar na sprevádzanie. Vždy, keď si na ňu spomeniem, akým spôsobom to robila (vedela byť stále zásadová, avšak rešpektujúca), vie ma to nadchnúť. Prevenciou v lesnom klube pred vyhorením je supervízia, vzdelávanie, kvalitný voľný čas, neformálne stretávanie sa tímu.

O seba sa starám, doprajem si väčší čas už pre seba a hlavne bez veľkých výčitiek. Robím niečo, čo mám rada – niečo si prečítam, vypočujem, pustím si hudbu, len tak poleňoším, doprajem si prechádzku či výlet, pozriem film alebo sa rozhodnem pre niečo rozvojové… podľa možností a chcenia. Keď na seba pozabudnem, hneď to cítim, napr. som nervóznejšia, nedoťahujem veci.

Aké vlastnosti, zručnosti sú potrebné, aby bol človek kvalitný sociálny pedagóg?

  • Myslím si, že by tam mal byť esprit sociálneho. Nemusí sa cítiť, ako ryba vo vode vo všetkom, každá práca obnáša niečo, čo nám úplne nesedí. Pomáha si to prejsť a hľadať cestu ako to urobiť. A učiť sa prerozdeľovať činnosti, ak sme v tíme.
  • Musí mať vzťah k cieľovej skupine.
  • Byť otvorený vzdelávaniu. Myslieť si, že sme po skončení vysokoškolského štúdia dosiahli svoj strop a už sa nemusíme zlepšovať, je mylnou predstavou. Nie však zlepšovať sa preto, aby sme si niečo dokázali, ale preto, že môžeme chápať mnohé veci v inom svetle. Vzdelávanie je celoživotný proces, veď mnohé sa nedá obsiahnuť nárazovo za krátke obdobie. Osobitne by som odporučila zamerať sa na emocionálnu výchovu – ako pracovať s emóciami, ako budovať zdravú sebaúctu dieťaťa, ako vnímať svoje vlastné emócie atď. V tomto je veľmi inšpirujúca rešpektujúca výchova (je však zamieňaná s benevolentnou, preto je fajn byť v tomto sprevádzaný).
  • Sebaláska, budovanie zdravého sebavedomia. Postarať sa o seba, doplniť si zdroje, potom to človek vie posunúť ďalej. Chránime sa tým proti vyhoreniu.
  • Byť tímovým hráčom. Budovať zdravú klímu v tíme, neisť iba sám za seba. Keď som v tíme, som jeho súčasťou. Nadväzujeme na seba. Keď to nefunguje, cítiť to na kvalite realizovaného a ukazuje sa to v práci s cieľovou skupinou.

Aké máš ciele do budúcnosti v tvojej profesii?

Zatiaľ by som chcela stále pokračovať vo svojej línii. Cítim, že to je môj smer, že je to presne to, v čom som sa našla. Len akurát nepoznám formu vopred. Som otvorená vývoju. Uvidíme, čo čas prinesie.

Nejaká rada pre študentov, ktorí rozmýšľajú nad profesiou sociálneho pedagóga, čo by im pomohlo sa rozhodnúť, či ísť študovať daný odbor.

Ak nad profesiou sociálneho pedagóga uvažujete, využite napr. dni otvorených dverí na vysokej škole. Keď u seba zbadáte, že vás niečo baví, tak by som si skúsila screening, kde všade by to bolo možné rozvíjať.

Skúšajte výzvy, ak ste človekom, ktorý má feeling, no potrebuje si „potiahnuť“ určité zručnosti, zdravé sebavedomie.

Hľadajte, zapájajte sa. Teraz sú študenti počítačovo zdatní. Je ponúkaných viacero výpomocí, brigád. Získanie práce väčšinou začína brigádami, privyrobením si popri škole. Vďaka čomu sa posilňujú pracovné zručnosti a návyky.

Krásna vec je dobrovoľníctvo. Nie je to o platbe. Má to iné benefity, cez ktoré môžete získať prácu. Dobrovoľníctvo môže byť ponúkané v okolí, prostredníctvom školy. Existujú organizácie, ktoré potrebujú dobrovoľníkov, vzdelávajú si ich. Ak vám ako študentovi ponúkne organizácia alebo škola vzdelávanie zadarmo, je to opäť benefit, zaznačte si to do životopisu.

Ak zistíte, že niečo nechcete naozaj robiť, tak hľadajte inú cestu, dovoľte si to.

Spoznávajte sa, rozvíjajte zručnosti, využite rôzne spôsoby na spoznanie samých seba. Nič nie je lepšie, ak máte pri sebe ľudí, ktorí vedia podať spätnú väzbu. Môže to byť dobrý kamarát s nadhľadom, pedagóg, ktorý má skúsenosti, kolega dobrovoľník … Životné situácie nám vedia mnohé „rozbaliť.“

Rada motivuje a podporuje študentov. Sprevádza ich k hlbšiemu spoznaniu seba, svojich schopností, silných stránok. Pomáha im správne sa rozhodnúť, ktorým smerom sa majú uberať po strednej škole. Viac o Anete si prečítajte tu >> Aneta je autorkou e-booku 5 krokov k zmene.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.