Rozhovor: Katarína Ožvoldová o koučovaní

Katka, už nejaký čas ťa sledujem na sociálnych sieťach a páči sa mi, ako prezentuješ seba a svoju profesiu. To, ako si na mňa pôsobila v online priestore bolo rovnaké aj pri spoločnom rozhovore.

Zaujímalo by ma, čo ťa viedlo k rozhodnutiu pracovať ako koučka a lektorka? Aká bola tvoja cesta k tejto profesii?

Bola to viac menej taká náhoda. Ale ako sa hovorí, náhody neexistujú.

Moje pôvodné zameranie bolo marketing. Takmer 9 rokov som pracovala pre veľkú nadnárodnú spoločnosť priameho predaja a mala som na starosti podporu predaja. Spoločnosti priameho predaja sú také špecifické, majú veľkú sieť obchodných partnerov, predajcov. My teda predajkýň, bola to ženská firma.

Bola som dennodenne v kontakte s ľuďmi, v čase, keď som spoločnosť opúšťala, sme mali cca 25000 predajkýň, pre ktoré sme robili aj školenia a pomáhali im rozvíjať ich podnikanie. A tak nejako prirodzene vznikla iniciatíva, v ktorej sme sa mali ako zamestnanci nášho oddelenia zapojiť do koučovania týchto dám.

Popravde na začiatku sa mi do toho moc nechcelo. Nemala som pozitívne predstavy o koučoch a hlavne mi to prišlo ako niečo, v čom by som ja nemohla byť nikdy dobrá. Moja sila bola v kreatíve, tvorbe a realizácií rôznych zaujímavých projektov. A tá práca ma veľmi bavila a napĺňala. Ale nešlo ten projekt obísť, požiadavka na koučovanie šla až z centrály v Dallase, a tak sme sa tomu museli prispôsobiť.

Tak nejako som sa stretla s koučovaním, zašla na kurz a už som s tým nevedela prestať. Úplne som tomu prepadla a až teraz mám taký skutočný pocit, že som na správnom mieste a robím niečo, čo mi dokonale sedí, dáva mi zmysel a napĺňa ma.

Mala si podporu rodiny, okolia s výberom svojho povolania? Ako sa oni k tomu postavili?

Dalo by sa povedať, že celá tá moja cesta začala už niekde výberom strednej školy. Tam som moc na výber nemala. Mojej rodine veľmi záležalo na vzdelaní a tak som dostala na výber gymnázium alebo obchodnú akadémiu. Keďže chémia, matika a fyzika neboli moc moji kamaráti, zvolila som si obchodnú akadémiu. A odtiaľ to už šlo tak nejako prirodzene na vysokú školu so zameraním na obchod a marketing. Tam som už bola s touto cestou tak nejako zmierená a marketing ma bavil, hlavne sledovať rôzne kreatívne kampane, ako skúsení marketéri pracovali s obrazom a slovami. To ma fascinovalo.

A mali sme aj psychológiu a tam som sedávala so zadržaným dychom a prednášajúceho som hltala. To som ešte nevedela, že nakoniec od nej neskončím tak ďaleko, pri koučovaní. A pre túto „novú“ cestu som sa rozhodla sama a vedela som, že ju potrebujem nasledovať. Nečakala som na odobrenie, ani podporu, proste som sa ňou vydala a až po ceste zisťujem, akú mám veľkú podporu od svojho okolia, aj v rodine, aj medzi priateľmi a známymi.

Bola som dosť prekvapená na to, ako býva vo všeobecnosti koučing vnímaný, pretože jeho meno je tak nejako často využívané aj tam, kde sa o koučing vôbec nejedná, a to mu to meno trošku kazí. Tak som veľmi rada, že ma ľudia podporujú, podávajú mi pomocnú ruku a vydávajú sa so mnou do rôznych spoluprác a pod.

Tvoja cesta, ako si sa dostala ku koučingu naozaj nebola priama, pracovné okolnosti ťa k nej priviedli. Mala si nejakú vysnívanú profesiu, ako školáčka? Možno čím si chcela byť ako dieťa?

Popravde som nikdy nemala vysnívanú profesiu. Ja som vôbec nevedela a aj učenie pre mňa ako dieťa bolo náročné. Teraz tomu už rozumiem, pretože mám prirodzene viac rozvinuté kvality pravej mozgovej hemisféry. Potrebovala som sa učiť inak, viac zážitkom a pod.

Ale bola som výborná v športoch, milovala som tanec a keby som skutočne dostala na výber z čohokoľvek, vyberiem si strednú školu so zameraním na šport. A vo finále by som možno skončila tam, kde teraz, ako nejaký športový kouč. Kto vie.

Také najsilnejšie momenty, ktoré si z detstva ešte pamätám, boli pri vysedávaní na stromoch a pozorovanie sveta okolo z tej výšky, viac z odstupu (by som teraz povedala). Bolo to také splynutie v prítomnosti. Mala som od detstva v sebe silnú kvalitu pozorovateľa, ale nikdy som nevedela, ako toto niekde využiť. Využívala som to skôr pre seba, na budovanie vzťahov a pod. Vedela som čítať medzi riadkami, aj to nevypovedané, v prejave tela a pod. A v koučovaní je to jedna z kľúčových zručností. Čo som sa tiež dozvedela až na prvom kurze a následne vo výcviku sme to veľa trénovali. A teraz mi to skvele zapadá do toho, čo robím.

Tvoje terajšie povolanie nesúvisí priamo so strednou školou, ktorú máš vyštudovanú. Ale aj tak by ma zaujímalo, či využívaš nejaké poznatky, zručnosti zo strednej školy pri koučingu?

Moje povolanie, robím business aj životný koučing, nie je to úplne vzdialené od strednej a vysokej školy, pretože obchod a marketing môžem koučovať, ako aj rôzne pracovné témy.

Strojopis, to je asi najkľúčovejšia vec, ktorú som získala zo školy, hoci som neprešla štátnicou. Žartujem.
Teraz si presne nepamätám, konkrétne veci, pretože od strednej školy je to už predsa len 20 rokov. To vážne?

Obchodná akadémia mi dala smer, udala mi veľmi silno smer mojej cesty na Ekonomickú univerzitu, kde som mala výhodu v tom, že už som mnohým odborným predmetom rozumela viac a potom v ďalšom rozvoji v tejto oblasti. Pokračovala som doktorátom, ktorý som robila čiastočne aj v Dánsku. A ďalej zamestnaním, ktoré bolo v línií s tým, čo som študovala, až tam, kde som teraz. Takže bola taký silný základný kameň by som povedala.

Ty už si to trošku načrtla, ale keby sme sa na chvíľku vrátili v čase, a opäť by si sa rozhodovala o strednej škole, ale s terajšími skúsenosťami, ktoré máš, išla by si znova na Obchodnú akadémiu? Študenti niekedy môžu mať pocit, že ak si vyberú „nesprávnu“ strednú školu, pokazí im to budúcnosť. Alebo, že už musia ostať pracovať v tej oblasti a môžu sa obávať, že už ich to potom nebude baviť a budú to vykonávať len preto, že to vyštudovali.

Keby som sa vrátila v čase a podmienky by boli rovnaké, tak idem opäť na Obchodnú akadémiu. Keby som dostala vtedy voľný smer, predsa by som išla pohybovou a športovou cestou. Ale možno by ma to doviedlo rovnakým smerom lebo chvíľku som pre vlastný záujem študovala tanečno-pohybovú terapiu a arteterapiu, stále to spadá do pomáhajúcich profesií.

Aj v tej profesii, ja som to pustila, tým, že som si našla na vysokej škole oblasť, ktorá ma bavila – marketing, spojenie obrazu a zvuku, veľmi ma bavila kreatívna činnosť. Tam som si našla to čo ma napĺňalo, nemala som dôvod cítiť sa nespokojne, nasledovala som túto cestu, ktorá ma ďalej viedla.

Aj keby by mal človek pocit, že si zle vybral školu alebo, že by ho nemusela neskôr baviť, je dôležité hľadať, či tam je niečo čo ho môže baviť, ako to môže uchopiť alebo ako to vie využiť. Poznatky, ktoré sa naučil by nemal zbytočne zahadzovať, ale využiť k tomu, aby podporil ďalšiu cestu k tomu, čo ho bude baviť.

Profesia kouča sa v posledných rokoch dostáva viac do povedomia ľudí. Sú podľa teba nejaké mylné názory na túto profesiu v našej spoločnosti?

Ajááááj. Veľa, je veľa predsudkov na povolanie kouča. Už som zmienila, že sa označenie kouč používa aj vtedy, keď človek v skutočnosti kouč nie je.

A tak ľudia často namiesto koučingu dostanú silný mentoring (rady, ako majú žiť, prípadne ako majú uspieť v pracovnej oblasti, ktorú robia) alebo si prípadne kouča zamieňajú s motivátorom, ktorý bude človeka povzbudzovať, nastavovať mu pozitívne myslenie a hecovať k výsledkom.

Dokonca som sa stretla aj s tým, že sa za pojem koučing schovávali aj manipulatívne predajné techniky, ktorými mal byť človek zmanipulovaný a dotlačený k tomu, aby robil veci, ktoré sa od neho očakávali za účelom dosiahnutia lepších výsledkov alebo prospechu pre niekoho iného. A to už nie je úplne v poriadku a ani etické.

Je toho veľa. Preto je dobré si hľadať kouča, ktorý ma k tomu zodpovedajúce vzdelanie, ideálne podľa ICF (Medzinárodnej federácie koučov) alebo je členom SAKO (Slovenskej asociácie koučov).

Katka, ak by si mohla študentom priblížiť, čo všetko obnáša tvoja profesia?

Možno by som tu začala zodpovedaním toho, čo koučing je, keď v predchádzajúcej odpovedi som zdôraznila, čo nie je.

Koučing patrí medzi pomáhajúce profesie, kedy vás kouč môže sprevádzať na rôzne životné alebo pracovné témy a viesť vás k posunu v nejakej oblasti.

Je to špecifická forma rozhovoru, kedy je kouč s klientom plne prítomný, vníma ho a kladie mu otázky tak, aby došlo u klienta k hlbšiemu zamysleniu, uvedomeniu a k nájdeniu konkrétnych odpovedí a riešení, podľa toho, s čím už klient prichádza. Hlavným zámerom je pomôcť klientovi s posunom k lepšiemu v danej téme, či oblasti.

Ale dôležité pri tom je, že kouč plne dôveruje kompetenciám klienta a tomu, že je schopný prevziať zodpovednosť za svoj život, svoje konanie a konkrétne kroky. Takže kouč neradí, ale pomáha človeku, aby sa pozrel do svojho vnútra a našiel odpovede a riešenia, ktoré s ním budú maximálne v súlade.

Takže to je možno taká definícia toho, čo je koučing. A čo ďalej obnáša moja práca?
Je to veľa vzdelávania a veľa práce sám na sebe. Kouč musí byť schopný držať priestor podobne ako terapeut (aj keď nie je terapeutom) a musí dokázať zvládnuť aj to, ak klient prichádza s nejakou náročnejšou témou alebo sa pri rozhovore rozplače.

Takže v prvom rade musí byť schopný to ustáť a zdržať sa prípadných komentárov alebo rád, ak by nejaká náročnejšia téma brnkala na jeho strunu, že si niečím podobným prešiel. Alebo sa zdržať rád, ak má za sebou množstvo pracovných skúsenosti v podobnej oblasti, čo rieši klient, pretože pre tie si klient neprišiel a nemusia byť to, čo práve potrebuje.

A potom sa musí vedieť vynájsť, keď sa klient napríklad na niečom zasekne a pod. Takže je to veľa vzdelávania a štúdia, rôznych techník, ale aj z oblasti psychológie a pod.

A potom je to taká tá náročná práca najmä v úvode, kedy človek musí o sebe dávať vedieť a hľadať rôzne cesty, ako sa o ňom môžu klienti dozvedieť. Zapájať sa do rôznych akcií, spoluprác, rozhovorov. Robiť si sám marketing, či už cez vlastný blog, sociálne siete alebo rôzne spolupráce a pod.

To je taká ta veľmi náročná a nevyhnutná práca, ktorú treba urobiť a v ktorej sa treba veľakrát aj prekonávať. Pretože keď niekto koučuje, tak to väčšinou robí veľmi rád a ide mu to prirodzene, ale dopracovať sa k tomu, aby mohol a mal koho koučovať býva náročne.

A potom to obnáša také tie klasické veci okolo podnikania (ak nepracujete ako interný kouč v nejakej firme), sledovať čo, kde, ako musíte a splniť to na čas.

A v prípade lektorovania a vzdelávania aj spracovávať rôzne témy, byť ich schopný odprezentovať verejne, zapájať pri tom skupinu, ktorú človek lektoruje a pod. A zároveň, ak robí kouč aj skupinový a tímový koučing, tak musí vedieť aj viesť tú skupinu koučovacím spôsobom.

Mohla by si ešte priblížiť, ak nejakého študenta táto profesia zaujala, aké sú podmienky kurzu? Čo to obnáša, či tam je nejaká teoretická a praktická časť alebo má moduly? Tak vo všeobecnosti. Či je to lacnejší alebo drahší kurz?

Sú základné výcviky, keď budem hovoriť o tých, ktoré sa týkajú podľa metódy ICF (Medzinárodnej federácie koučov). V koučovacej škole, ktoré som absolvovala ja bolo niekoľko modulov a je jedno, ktorým človek začne, môže si vybrať životný koučing alebo business koučing. Nemusia sa obe splniť. Môže sa špecializovať len na business koučing, nemusí si robiť životný koučing.

Potom býva, keď chce kouč robiť širšiu prácu tímový koučing alebo systemická práca, ktorá je veľmi zaujíma a využíva sa aj pri práci v osobnom, životnom koučingu.

Je viac modulov a záleží, čo chce človek splniť. Každý modul trvá nejaké obdobie, či už ten životný alebo business koučing majú trvanie pol roka. Ale nie je to vzdelávanie, že človek chodí každý deň pol roka do inštitúcie. Je to rozdelené do modulov vždy v nejakom mesiaci. Bývajú to dvojdňové stretnutia, kedy je to nabité veľmi informačne a celé je to postavené veľmi prakticky. Povie sa teoretický základ. Ľudia prinášajú do priestoru vlastne témy, na ktorých sa pracuje, aby to bolo reálne, aby si človek vedel predstaviť, čo to s nim robí, čo sa deje, keď sa zasekne. Pomedzi to, sme boli so spolužiakmi zadelení do skupín a medzi sebou sme mali za úlohu koučovať, trénovať zručnosti, ktoré sme sa vždy naučili.

Jeden kurz stoji okolo 2000 eur, už na jeden je to dosť a keď si človek robí viac výcvikov, je to viac peňazí.

Sú tam aj lacnejšie moduly, mentoringové kurzy, ktoré sa dajú robiť, keď máte spravené a absolvované základné kurzy. Zároveň sú to body, ktoré sa zbierajú, keď si človek chce spraviť medzinárodnú certifikáciu. Sú tam potom ďalšie možnosti, aby mal kouč podľa ICF možnosť pôsobiť aj medzinárodne nielen na Slovensku.

Čo máš najradšej na svojej práci? Keby si mala niečo vyzdvihnúť, čo je pre teba také top.

Spojenie s inou ľudskou bytosťou, také skutočné. Nielen povrchové narýchlo, naoko, ale také to, keď sa ľudia vnímajú a rozprávajú sa na hlbšej úrovni, ako sme bežne zvyknutí.

A to, keď vidím, že u ľudí dochádza k nejakému veľkému uvedomeniu, nejakej zmene. Veľmi ma to nabíja. Sama čerpám z príbehov klientov a z ich posunov.

Keď vidím, ako niekto ku mne príde sklesnutý, unavený, s hlavou plnou starostí a tém a odchádza s lepšou náladou, s nejakým riešením, s niečím, s čím môže vo svojej danej situácií začať. Alebo pri dlhodobejšej spolupráci, keď vidím ten progres, že už klient chodí viac odľahčený, s úsmevom, či smiechom a mení sa. Jeho situácia sa mení, pretože našiel tie kroky, ktoré má urobiť, aby mu bolo lepšie alebo sa posunul k lepšiemu.
A to je to najviac. Dáva mi to pocit, že moja práca má zmysel a že som na správnom mieste.

A naopak, je niečo čo ti je menej príjemné na tvojej práci, ak tam také je?

Možno len tá práca okolo toho, nevyhnutná administratíva a kroky nevyhnutné k tomu, aby sa ľudia o mne ako koučke dozvedeli a vôbec ku mne prišli na koučing.

Niektoré tie aspeky toho si užívam. Rada píšem a zdieľam myšlienky a zážitky, ale také priame oslovovania firiem a pod., tu ešte musím sama so sebou veľa pracovať. Ale je to proces, ako pri každej práci, tak to beriem ako súčasť a výzvu.

Ale keď už dôjde na koučovanie, milujem to.

Nestalo sa ti, že si mala v priebehu svojej praxe, možno aj chuť s tým skončiť? 

Ako podnikateľka na voľnej nohe ju nerobím dlho. A je pravda, že už pri samotnom rozhodnutí skúsiť to sama za seba som sa viackrát samej seba spýtala, či som sa nezbláznila. A aj som si párkrát poplakala zo strachu o financie a schopnosť prežiť.

Potom sa ale vrátim k svojim pocitom, k tomu, pre čo to robím a zatiaľ ma to vedie, zatiaľ je to silnejšie ako pochybnosti a strachy. Je u mňa veľmi silná túžba robiť zmysluplnú prácu, ktorá dá aj do životov iných ľudí niečo dobré, tak ako to dalo aj do toho môjho života.

Ešte sa mi s touto pracovnou oblasťou spája téma vyhorenia, ktorá je stále málo otváraná hlavne pri pomáhajúcich profesiách, a najmä v pomáhajúcich profesiách by sa na ňu nemalo zabúdať. Ako sa ty o seba staráš, aby ťa tvoja práca napĺňala, aby si dokázala fungovať dlhodobo?

Myslím, že je to téma v každej profesii. A pomáha mi práve to, že sama mám podpornú sieť. Sama mám koučku (a nie jednu) a mám aj terapeuta. A vôbec sa tým netajím a nehanbím sa za to.

Môj predchádzajúci život nebol úplne najľahší, trpela som rôznymi psychosomatickými zdravotnými problémami a mala som veľmi vysoké pracovné tempo a záťaž. A práve koučovia a terapeuti mi pomáhali prežiť a všetko zvládať.

Naše telo uchováva všetky naše spomienky a mnohé z nich sú neľahké a traumatické. A keď o nich nehovoríme a nespracovávame ich v bezpečnom prostredí správnym spôsobom, tak nás doženú vtedy, keď to najmenej potrebujeme. Napríklad pri zvýšenej pracovnej záťaži alebo náročnejšom období, akým dnešná doba je, aj pre mnohých mladých ľudí a študentov.

Terapeut pomáha so spracovaním tej minulosti a toho, čo v nás z nej ostáva a vo finále nám škodí. Kouč pomáha s posunom vpred a s vysporiadaním sa so súčasnosťou a nájdením tých správnych krokov.

Terapeuta navštevujem pravidelne a svojim koučkám sa ozývam, keď si s niečím vo svojom súčasnom živote neviem rady. Teda v niečom sa rozhodnúť, niečo si premyslieť, nájsť tie správne riešenia, ktoré možno na prvý pohľad nevidím alebo nie som schopná sama zavnímať.

Stále som len človek, ako každý iný s rôznymi životnými a pracovnými výzvami. A využívam služby ktorým verím, ktoré sama ponúkam a pomáhajú mi.

Ono dobrý kouč nie je ten, čo má vo svojom živote všetko vyriešené, ale ten, čo vie dať svoje problémy na chvíľu bokom a byť tu plne prítomný pre druhého.

Kým žijeme a dýchame, nebudeme mať nikdy všetko vyriešené, vždy je na čom pracovať.

Potom mi ešte pomáha príroda, musím v nej byť často a pravidelne a pohyb. Keď niečo z tohto zanedbám, tak ma to doháňa a veľmi rýchlo to cítim. Takže to neodsúvať až na potom, až bude všetka práca hotová, pretože nikdy nebude, až asi na dôchodku. Ale nájsť si tie cesty a spôsoby, ako sa nevzdávať toho, čo bytostne potrebujem. Kedysi som to robila a malo to zle následky.


Som rada, že si spomenula, že máš svojho terapeuta aj kouča, aby si aj študenti uvedomili, aké je to dôležité. Nielen keď človek dlhodobo pracuje alebo začína, ale aj keď je v škole, môžu byť rôzne témy, ktoré nemá spracované a nemusí čakať až do nejakého obdobia. Čím skôr si to „porieši“, tým mu to viac pomôže a môže sa posunúť.

Aj príroda alebo hocijaká forma psychohygieny sú taká nutnosť a čím skôr sa aj toto naučia, zakomponovať do každodenného života tým sa im bude ľahšie fungovať, keď prídu nejaké záťažové situácie.


Najväčšia chyba, ktorú si všímam a uvedomujem a sama som ju robila hlavne, keď je človek mladý, keď ma kopec energie, je v tom začiatku, keď chce byť v nejakej práci úspešný vkladá do toho veľmi veľa energie, celého seba, dáva prácu na prvé miesto. To môže byť práve to, že odstrihne ďalšie aspekty seba, ktoré mu budú neskôr chýbať a zistí, že je nešťastný lebo odstriháva veci, ktoré má rád.

Je dobré si uvedomiť hneď v úvode, že práca je len práca. Keď ju robím s radosťou je to plus. Nestavať na nej celý svoj život, život zahŕňa aj ďalšie aspekty.

Aké vlastnosti sú potrebné v profesii kouča, aby bol človek úspešný? Aj keď ľudia majú rôzne vnímanie pojmu úspech. Pre niekoho môže byť úspech, keď kariérne rastie, pre iného to môže byť finančná stránka atď.

Pre samotnú prácu kouča je to schopnosť stíšiť sa a byť prítomný, vnímať druhého človeka plne. Byť zvedavý, zaujímať sa o druhú osobu a jej témy a klásť zvedavé otvorené otázky. Mať otvorenú myseľ, neposudzovať, nekritizovať a byť otvorený rôznorodosti a rozdielnosti názorov.

Asi taká ta najdôležitejšia schopnosť je dovoliť si nevedieť (nevedieť, čo ten druhý potrebuje, čo by mohlo byť riešenie na jeho tému, a hlavne nevedieť ako to „má byť“ podľa toho, čo sa očakáva a pod.). Veriť v samotný proces, ktorý môže byť často veľmi neistý a v druhú osobu, v jej schopnosti, kompetencie, zodpovednosť. Držať sa etických princípov a zásad a pod.

A pre to, aby bol kouč úspešný? Myslím, že ako v každej profesii, robiť to srdcom, s nadšením, pretože ho to baví, napĺňa a verí tomu, čo robí. Nasledovať to svoje vnútorné vedenie a vytrvať, aj keď sa nedarí, aj keď sú prekážky, hlavné je, že to tak cíti.

Ak sa bude snažiť len o samotný úspech a to bude hlavný finálny cieľ, tak to nemusí byť tá najšťastnejšia cesta. Téma úspechu je pre mňa kapitola sama o sebe a na mojom blogu som o tom písala aj článok.

Ako sa ti darí budovať svoju klientelu? Aj keď si už na začiatku hovorila, že je dôležitý marketing, aby dal človek o sebe vedieť, ale ak by si mohla ešte trošku túto tému priblížiť.

Zatiaľ pomaličky, je to taký beh na dlhú trať. Ale som vďačná za klientov, ktorých už mám.
Zároveň som získala aj jednu väčšiu spoluprácu na Ekonomickej univerzite, takže to vnímam ako skvelé spojenie a skvelého partnera, ktorý ma v tejto mojej práci podporuje. A za to som veľmi vďačná. Aj za tú samotnú príležitosť prinášať koučing pre študentov, oboznamovať ich s ním a učiť ich základy koučovania, aby ho vedeli používať aj pre svoje potreby. Je to pekná príležitosť a som z nej nadšená.

Teraz sa mi otvára aj ďalšia príležitosť spolupráce so seniornejším partnerom koučom.

Postupne sa začnú otvárať rôzne možnosti a tie sa potom ďalej rozvíjajú a verím, že povedú do finále, aby rástla základňa klientov, hlavne tých spokojných klientov, to je to najdôležitejšie, tí budú dávať ďalej tú informáciu.

To je veľmi dobré, že Ekonomická univerzita sa rozhodla pre vzájomnú spoluprácu. Keby bola každá univerzita otvorená takýmto spoluprácam, myslím si, že by to veľa študentom prinieslo osoh. Nech sa darí a nech pôsobíš aj na viacerých univerzitách alebo s nimi spolupracuješ.

Okrem tejto spolupráce, ktorá ťa v blízkej dobe čaká, máš aj nejaké iné pracovné ciele do budúcnosti?

Hm, vlastne si uvedomujem, že je to pre mňa zaujímavá otázka. Ja chcem hlavne koučovať, to mi dáva zmysel. Ale kam ma to zaveje už nechávam tak trošku otvorené osudu. Naučila som sa už na svojich cieľoch príliš nelipnúť a hlavne si ich nejako presne exaktne nestanovovať.

V minulom zamestnaní som bola úspešná podľa našich najčastejších štandardov. Odchádzala som v čase, keď mi bola ponúknutá príležitosť viesť celé kľúčové oddelenie vo firme, a to bola zrejme na veľmi dlho tá najvyššia pozícia, akú som tam mohla dosiahnuť. No ja som sa rozhodla tú pozíciu odmietnuť a odísť, pretože som si uvedomila, že to vôbec nie je to, čo som chcela. Vlastne som to mala presne zadefinované, presne tam som celých 9 rokov smerovala, ale myslela som si, že sa budem cítiť inak, že budem šťastnejšia a slobodnejšia. A nebola som.

Presne si pamätám vetu, ktorú som vtedy vyslovila v dôvernom rozhovore mojej blízkej kolegyni: „Toto je to, čo som chcela? Myslela som, že sa budem cítiť inak.“

Ako sa hovorí: „Dávaj si pozor na to, čo si želáš.“

A tak si svoje ciele definujem už trošku inak, viac voľnejšie a skôr so zameraním na to, ako sa chcem cítiť. Jasné, mám určitú predstavu, koľko potrebujem zarábať, koľko chcem zarábať a pod., ale najdôležitejší je ten pocit pri práci, ktorú robím. A keď sa budem cítiť naplnená a spokojná, tak to bude najviac.

Ale, aby som bola aj konkrétna, teraz sa chcem venovať naplno hlavne spolupráci s Ekonomickou univerzitou. Tam vidím zaujímavé možnosti a príležitosti, takže ak sa mi to podarí rozvinúť, tak budem asi dosť zaneprázdnená.

Ďalej by som rada viac koučovala aj tímy a skupiny a teda získala aj nejaké ďalšie firemné zákazky.
A potom by som chcela ešte viac rozvinúť koučovanie jeden na jedného, lebo to je taká moja srdcovka. Tak snáď sa mi to všetko podarí.

Nejaká rada pre študentov, ktorí rozmýšľajú nad povolaním kouča, čo by si im na záver poradila.

Nikdy nerobte prácu pre to, že vám pekne znie. Preto, že vám pekne znie pracovná pozícia alebo pracovný titul. Robte ju pre to, že ju chcete skutočne robiť, pre to, že vám dáva zmysel, pre to, že to tak cítite.

A ak presne ešte neviete, aká práca by vám dávala zmysel, tak hľadajte to, kde vás to bude baviť. A ak si ani v tomto nie ste úplne istí, tak potom pracujte hlavne pre to, aby ste sa učili. Ono to v nejakom momente zmysel dávať začne.

Buďte odvážni a choďte tam, kde vás volá radosť, kde vám práca pôjde s ľahkosťou a kde využijete svoje silné stránky, pretože to je to miesto, kde máte byť.

Kde sa o tebe môžu študenti dozvedieť viac?

Ideálne na mojich webových stránkach www.katarinaozvoldova.sk. Nájdu tam informácie o mojej práci, nejaké produkty zdarma a aj rôzne články, či videá a rozhovory.

Ak majú radi sociálne sociálne siete, nájdu ma na instagrame, facebooku aj linkedine pod mojím menom Katarína Ožvoldová.

Na každé stretnutie, aj keď len virtuálne sa budem tešiť.


Ďakujem Katka za prínosný rozhovor.

Na záver by som iba použila tvoje slová, ktoré sú podľa mňa kľúčové, keď premýšľate nad správnym pracovným smerovaním: „Buďte odvážni a choďte tam, kde vás volá radosť, kde vám práca pôjde s ľahkosťou a kde využijete svoje silné stránky, pretože to je to miesto, kde máte byť.“

Je to krásny pocit, keď vás práca baví, máte z nej radosť, tešíte sa na ňu. Aj naplňujúca profesia môže mať aj nejaké nevýhody/mínusy, ale čo by malo určite prevažovať, je práve radosť z činnosti, ktorú robíte.

Rada motivuje a podporuje študentov. Sprevádza ich k hlbšiemu spoznaniu seba, svojich schopností, silných stránok. Pomáha im správne sa rozhodnúť, ktorým smerom sa majú uberať po strednej škole. Viac o Anete si prečítajte tu >> Aneta je autorkou e-booku 5 krokov k zmene.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.